Prospech žiakov slovenskej menšiny v strednej škole v závislosti od statusu ich materinského jazyka v základnej škole, ktorú ukončili.
Základným cieľom výskumu bolo zistiť prospech žiakov slovenskej menšiny v prvom ročníku strednej školy v závislosti od statusu materinského jazyka v základnej škole, ktorú ukončili, t. j. v závislosti od toho, či slovenčina bola vyučovacím jazykom, či sa výučba konala dvojjazykovo alebo iba v srbčine.
Prospech žiakov bol skúmaný na základe všeobecného prospechu, prospechu z jednotlivých predmetov a podľa druhov stredných škôl, v závislosti od spôsobu organizovania výučby v základnej škole.
Získané výsledky odpovedali na mnohé otázky v súvislosti s prospechom žiakov slovenskej menšiny a ich prispôsobovaním sa novému školskému prostrediu. Potvrdzujú základnú hypotézu, že realizácia práv na vzdelávanie v materinskom jazyku sa neprejavuje negatívne v prospechu, keď žiaci na jednotlivých stupňoch (najčastejšie pri prechode zo základnej školy do strednej) menia vyučovací jazyk. Na prospech žiakov slovenskej menšiny, ako to poukazujú výsledky výskumu, okrem vyučovacieho jazyka v základnej škole vplývajú aj činitele závažné pre prospech ostatných žiakov.
Vládnuca mienka lokálnej verejnosti, že problémy prispôsobovania sa novému školskému prostrediu sú menšie pri tých žiakoch, ktorí nemenia vyučovací jazyk v strednej škole, v porovnaní so žiakmi, ktorí ho menia, nebola potvrdená týmto výskumom.
V našej krajine určitý počet žiakov počas svojho školenia (najčastejšie pri prechode zo základnej do strednej školy) mení vyučovací jazyk a spoločenské prostredie. Do tejto kategórie patria aj slovenskí žiaci. Táto situácia podmieňuje i dodatočné ťažkosti, lebo okrem problémov charakteristických pre daný vek evidujeme špecifické, iba preň príznačné problémy.
Uvedené problémy neboli doteraz empiricky skúmané, hoci sú veľmi významné pre úspešné vzdelávanie v strednej škole. Zastávame názor, že skúmanie tejto problematiky má okrem vedeckého aspektu aj širší spoločenský význam vzhľadom na to, že vzdelávanie príslušníkov národnostných menšín je dôležitý spoločenský záväzok.
Pritom je nevyhnutné sledovať problémy, ktoré sa v tejto oblasti javia, a vyhľadať riešenia prispievajúce k tomu, aby sa v tejto oblasti dosiahli lepšie výsledky.
O problémoch, na ktoré narážajú slovenskí žiaci (najmä keď pokračujú s výučbou v srbčine a v inom prostredí), ešte stále nemáme exaktné ukazovatele, vynášajú sa rôzne neoverené fakty, ktoré vyvolávajú strach a rozpaky u rodičov a žiakov.
Vzhľadom na povahu výskumu bola používaná deskriptívna metóda, v najväčšej miere zodpovedajúca predmetu a cieľom nášho výskumu. V procese zbierania údajov sme použili techniku anketovania a škálovania, či postup hodnotenia. Nástroje výskumu – dotazníky a škály.
Vzorka výskumu bolo 327 žiakov Slovákov. Z toho do gymnázia chodilo 146 žiakov (90 v slovenskom jazyku a 56 v srbskom jazyku). Do srbských stredných odborných škôl chodilo 181 žiakov (69 technické školy, 45 ekonomické, 35 zdravotnícke, 32 poľnohospodárske).
Z celkového počtu skúmaných žiakov najväčší počet, čiže 213 žiakov, zakončilo základnú školu so slovenským vyučovacím jazykom. Z čisto slovenského prostredia bolo 53 žiakov a zo srbsko-slovenského 160. Triednu výučbu po slovensky a slovenčinu vo vyšších ročníkoch malo 36 žiakov, 11 žiakov mali vyučovanie v oboch jazykoch, 67 žiakov ukončilo základnú školu po srbsky a slovenčinu s prvkami národnej kultúry mali iba fakultatívne. Žiaci zapojení do výskumu chodili do škôl v Petrovci, Kovačici, Starej Pazove, Novom Sade, Zreňanine, Pančeve, Báčskej Palanke, Sriemskej Mitrovici, Sriemskych Karlovciach, Odžaku, Sombore, Šíde, Futogu, Báči, Zemune.
Výsledky výskumu sú analyzované a interpretované v magisterskej práci. Pre nedostatok priestoru tu uvádzame iba niektoré.
Výsledky výskumu poukazujú, že neexistujú štatisticky podstatné rozdiely, keď ide o prospech žiakov, ktorí menia (priemerná známka 3,84), a ktorí nemenia (3,89) vyučovací jazyk v strednej škole. Tieto výsledky nám dávajú spoľahlivý podklad na uzáver, že vyučovací jazyk nedeterminuje školský prospech u žiakov slovenskej menšiny v základnej a strednej škole. Súčasne poukazujú aj na to, že výučba v materčine v základnej škole nie je faktor, ktorý by vplýval na drastické zhoršenie školského prospechu v strednej škole v porovnaní so situáciou, keď žiaci z objektívnych dôvodov majú vyučovanie v srbčine.
Hoci slovenskí žiaci majú organizovanú výučbu v materčine, to neznamená, že aj chodia do slovenských tried. Čoraz väčší počet rodičov zapisuje svoje deti do tried s vyučovacím jazykom srbským (aby im údajne bolo ľahšie v živote!) a pritom tie deti nechodia ani na hodiny materinského jazyka s prvkami národnej kultúry. To sa vzťahuje najmä na prostredia, v ktorých bola vykonaná sekundárna kolonizácia (odchod chudobných ľudí zo slovenských dedín koncom 19. storočia). Spomínaní rodičia žijú v Boľovciach, Vojlovici, Hajdušici, Begeči, Šíde, Báčskej Palanke.
Žiaci z čisto slovenských prostredí, keď pokračovali v stredoškolskom vzdelávaní v materčine, dosiahli priemernú známku 3,93, a keď pokračovali vo vzdelávaní po srbsky, 3,68. Žiaci z dvojjazykového prostredia, ak pokračovali v školení v materčine, dosiahli priemernú známku 3,86 a keď zmenili vyučovací jazyk, 3,88.
Žiaci, ktorí vo vyšších ročníkoch základnej školy chodili do dvojjazykových tried, dosiahli v prvej triede strednej školy takmer identický prospech, bez ohľadu na to, či menili vyučovací jazyk (3,83), alebo nie (3,86). Tento spôsob výučby v základnej škole sa osvedčuje a žiaci dosahujú rovnako dobré výsledky v strednej škole bez ohľadu na vyučovací jazyk. Slovenskí žiaci, ktorí sa v základnej škole vyučovali po srbsky, dosiahli priemernú známku 3,91.
Záver tohto výskumu je, že programy udržovania či zachovávania jazyka majú pozitívne efekty na dvojjazyčnosť u žiakov zo srbsko-slovenských tried; oni seba nachádzajú v oboch jazykoch v súlade so spoločenskými požiadavkami a vlastnými prianiami. Rozhodujúce sú podmienky, v ktorých sa slovenskí žiaci učia srbčinu. Týmto žiakom učenie druhého jazyka neohrozuje materčinu, nehanbia sa za svoju materčinu, nie sú poznačení pre neznalosť srbčiny na začiatku školenia. Cieľom dvojjazykového vzdelávania slovenských žiakov je podpora a rozvíjanie ich jazyka a kultúry, v súlade s vlastnými potrebami v spolupráci s väčšinou a na obojstranný prospech. V tom prípade sa jazyk a kultúra väčšiny neučia na ujmu dištinktívneho charakteru menšiny, ale ako dodatok k nim.
Poznatky získané týmto výskumom môžu byť na úžitok všetkým účastníkom vzdelávacieho procesu, pričom účastníkov podnecujú k tomu, aby venovali väčšiu pozornosť problémom, ktoré sú charakteristické pre všetkých žiakov. Mienime, že v budúcnosti treba venovať väčšiu pozornosť výskumu súčasného osvojovania si slovenčiny a srbčiny. V dôsledku veľkej príbuznosti jazykov, najmä ich jazykovej štruktúry, dochádza k veľkej interferencii v jazykovom vývine žiakov.
Výsledky výskumu môžu pomôcť rodičom budúcich žiakov prvých ročníkov základnej školy pri voľbe vyučovacieho jazyka (kde na to existujú objektívne možnosti) – tu treba vychádzať zo spoľahlivých faktov, a nie na základe domnienok.
Výsledky nášho výskumu, najmä výsledky žiakov Slovákov, nemôžeme sledovať izolovane od socio-ekonomických a kultúrnych podmienok prostredia, v ktorom žijú, a spoločnosti vcelku, t. j. zabezpečených (vytvorených) podmienok na vzdelávanie žiakov príslušníkov slovenskej menšiny.
Ak tento výskum zaujme aj iných bádateľov (bez ohľadu na nepočetnosť tunajších Slovákov), a budú sa zaoberať týmto problémom, dosiahli sme základný cieľ: skúmali sme problém, ktorý si zasluhuje pozornosť slovenskej menšiny v Srbsku.
(Poznámka: Výňatky z rovnomennej magisterskej práce obhájenej v Belehrade)